Ako sa narodili Opletačky
Myšlienka bola spočiatku, tichá, nenápadná. V tajných zákutiach duše vykúkala v podobe obštrikovaných bábik, prvej háčkovanej dečke, výšivke ešte v časoch, kým som bola malá. Starká mi bola vždy poruke s dobrou radou. Ale vzácnejšie mi bolo len tak sa jej pozerať na prsty a byť s ňou. Ručné práce ma sprevádzali aj v puberte, na vysokej škole, pri rodine aj deťoch. Keď deti vyrástli, uvedomila som si, že ma to baví stále viac, a oveľa viac ako klasická práca. Pri nich som si oddýchla, doplnila som si potrebu tvoriť niečo rukami aj nádobu tvorivého šťastia. Dovolila som si dať priestor talentu, no nebolo to jednoduché. Až po úraze nohy, ktorý ma priklincoval na tri týždne na posteľ a stoličku, som sa rozhodla definitívne. Priority sa mi konečne utriasli. Mala som obavy, že ma to neuživí, no nemohla som inak. Spočiatku som riešila dilemu, či otvorím kamenný obchod alebo virtuálny – internetový. A keďže milujem živých ľudí, milujem dotyk a vôňu nového klbka a milujem rozhovory s tvorivými žienkami, kde sa cítim ako ryba vo vode, vyhralo pevné miesto, kde sa to môže diať. Kde sa môžeme spoznávať navzájom, spoznávať seba, obohacovať a učiť sa, vyživovať svoje tvorivé ručičky a dušičky.
Prvý krát zákazníci otvorili dvere nového neznámeho obchodu v novembri 2012. Mal dušu tvorivého dieťaťa. Regály boli poloprázdne, no potenciál obrovský. Začínala som takmer od nuly, žienky chodili, kupovali si vlnky aj moje dielka. A ja som háčkovala a plietla stále, medzitým obsluhovala zákazníčky a po večeroch učila na kurzoch. Bolo to náročné, no krásne. Obchod rástol. Po čase som si mohla dovoliť Beátku, moju prvú brigádničku. Neskôr sme sa presťahovali do väčších priestorov, kde sme dodnes. Asi dva roky mi pomáhala Janka, potom sestra Andrea a teraz obchod vedie už tri roky Lívia. Vytvára mi priestor a čas na hľadanie nového tovaru, na skúšanie každej novej vlnky, čo príde, na tvorenie vlastných nápadov alebo na obliekanie žienok, ktoré milujú ručne robené veci. Môžem robiť kurzy a venovať sa dlhoročným zákazníčkam aj večernému klubu, kde už roky chodia naše spriaznené duše: Zuzky, Majky, Ninky, Silvinky, Lívie, Danky, Elenky, Ivky, ….
Za deväť rokov sa udialo mnoho príbehov, ktoré sú zapísané. No nehľadajte ich na papieri ani na videu. Sú zapletené a zaháčkované do čiapok, šatiek, svetríkov, rukavíc a dečiek, ktoré zahrejú telo aj dušu. Sú zapísané v srdciach opletačiek. Ďakujem vrúcne za všetky.
